Archív kategorie: 1865

Prvý a posledný JUNOŠ – 1.ročník -1865 – 66

Názov tohto príspevku „Prvý a posledný“ som zvolil na základe jedného a zároveň jediného ročníka tohto časopisu vydávaného v rokoch 18651866. Dnes z neho publikujeme jeho prvé 4 čísla.

JUNOŠ s podtitulom „mravňozábavný mládeži venovaný časopis“. Vychádzať mal každý mesiac. Ako sa uvádza na obale, zhruba každý 4. – 5. týždeň. Celoročné predplatné boli 2 zlatky.

Redaktorom a zároveň aj vydavateľom bol Ján Nepomuk Bobula (*1844 – +1903). Pochádzal z malej liptovskej dedinky, Dovalove, ktorá je dnes súčasťou Liptovského Hrádku. Túžba po odbore staviteľstva ho doviedla až do Pešti. Tu pôsobil ako významný architekt a staviteľ. Návštevy kruhov peštianskych Slovákov a postupné zapájanie sa do slovenského života podnietilo jeho záujem o publicistiku, ktorý ho sprevádzal počas celého života. Jeho články sa objavovali v rôznych periodikách (Cyril a Metod, Sokol, Obzor, Pešťbudínske vedomosti). Jeho prvé noviny vo vlastnom redigovaní bol práve magazín JUNOŠ, ktorým organizoval pracujúcu a študujúcu slovenskú mládež v Pešti.

V Budapešti (v časti Józsefváros), mu v roku 2003 na stene školy slovenskej menšiny, ktorú navrhol a postavil, vystavili pamätnú tabuľu.

V encyklopédii slovenských spisovateľov o časopise JUNOŠ píšu:

„Prvý slovenský tlačený študentský časopis. Vychádzal mesačne v šk. r. 1865/66 v Pešti s podtitulom Mravno-zábavný mládeži venovaný časopis, redigoval a vydával ho Ján Nepomuk Bobula. Uverejňoval literárne prvotiny (poetické i prozaické), poučné články, listy dopisovateľov, literárne správy a výnimočne i preklady. V literárnych otázkach (napr. posudzovanie súťažných rukopisov) sa redakcia obracala okrem iných aj na Andreja Sládkoviča a profesora Martina Čulena.

K najaktívnejším spolupracovníkom z radov študentov patrili Ján Capko-Zniovský, Andrej Truchlý-Sytniansky a Ján Alexander Fábry, no najproduktívnejším prispievateľom sa stal príslušník o niečo staršej generácie Daniel Bachát. Jeho básnické a prozaické príspevky, ktoré sa literárnou úrovňou neodlišovali od ostatných začiatočníckych pokusov, vnášali do tohto časopisu sentimentálne a pseudoromantické konvencie.

JUNOŠ sa neusiloval o vyhranenejší literárny program, bol predovšetkým tribúnou, kde si mohli vyskúšať svoje schopnosti mladí adepti literárneho umenia, no pritom plnil významné organizačné poslanie. Počas svojej jednoročnej existencie bol jediným spojivom slovenskej mládeže, rozptýlenej na školách bývalého Rakúsko-Uhorska (Bratislava, Pešť, Viedeň, Levoča, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Revúca, Kláštor pod Znievom) i v zahraničí (Erlangen). Pričinila sa o to pravidelná rubrika Dopisy, v ktorej dopisovatelia informovali o svojich problémoch a vymieňali si názory na niektoré spoločné otázky.

2. roč. Junoša mal vychádzať pod záštitou publicistu Jána Mallého-Dusarova a za redakcie peštianskeho poslucháča filozofie Antona Krieglera, ale pre nedostatok finančných prostriedkov časopis po 1. roč. (vyšlo 9 čísel) zanikol.“

U prvého čísla bola kritizovaná absencia grafického stvárnenia časopisu.

A tak aj napriek značnej finančnej investície dal Bobula vyhotoviť drevorez (tlačová platňa vyhotovená vyrezávaním do dreva) záhlavia časopisu.

Pokud máš jakoukoliv informaci, která by přispěla k doplnění dalších souvislostí kolem vydání časopisu JUNOŠ z rokov 1865 – 66, prosím, napiš ji do KOMENTÁŘE – dolů pod náhledy titulních stránek.

Stáhni si (jako registrovaný uživatel tohoto webu) do svého tabletu, pc nebo notebooku archivované čísla časopisu JUNOŠ – kliknutím na náhled strany: